Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Verejné ocenenia udelené v roku 2015

Mesto Partizánske udelilo v roku 2015 ocenenie Verejné uznanie mesta Partizánske: 

 

Ing. arch. Jiřímu Voženílkovi,  in memoriam

za architektonický a urbanistický odkaz mestu Partizánske

Študoval architektúru v Prahe na Vysokej škole architektúry a pozemního stavitelství. Do spoločnosti Baťa v Zlíne prišiel v roku 1937. Voženílek mal bohaté skúsenosti s plánovaním miest. Pracoval v zlínskej skupine pre Regulačný plán Zlína a podieľal sa tiež na plánovaní niekoľkých satelitov (napr. Best v Holandsku, Tiszafoldvár v Maďarsku). Po vojne viedol stavebnú kanceláriu Baťových závodov. Podieľal sa aj na povojnovom regulačnom pláne Zlína (1946). Na začiatku 50-tych rokov odišiel pracovať do Prahy, kde pôsobil vo viacerých funkciách, okrem iného ako vedúci Stavoprojektu, hlavný architekt mesta Prahy a na vysokoškolských pozíciách. Po roku 1970, v dobe normalizácie, upadol v nemilosť a stiahol sa z verejných funkcií. Jiří Voženílek bol kľúčovou osobnosťou v procese prípravy Regulačného plánu pre mesto Baťovany, podľa ktorého sa v roku 1939 začalo stavať,  pričom vychádzal z ideálneho plánu priemyselného mesta pre 5.000 až 15.000 obyvateľov, ktorým sa Voženílek zaoberal už predtým. Okrem územného regulačného plánu sa v Baťovanoch podľa Voženílkových návrhov realizovali aj výrobné haly a slobodárne. Týmto dielom  zanechal po sebe v našom meste nesporne hodnotný architektonický a urbanistický odkaz .

 

Miloslavovi Lošonskému,  in memoriam

za prínos v oblasti žurnalistiky v týždenníku Úderník a za fotografické aktivity na celoštátnej úrovni

Bývalý dlhoročný redaktor podnikových novín Úderník bol nielen výborný novinár, ale aj foto­graf s celoštátnym ocenením. Bol mimoriadne aktívny, pomáhal každému rád a ochotne ako z pozície novinára, tak ako aj súkromná osoba. Bojoval za prav­du a spravodlivosť. Pre svoj ľudský prístup bol mimoriadne obľúbený a populárny. Jeho ľudské postoje a charakter sa naplno prejavili v auguste 1968, kedy vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Keďže Miloslavovi Lošonskému bo­la ľahostajnosť cudzia, ako novinár mapoval situáciu v našom meste i okolí. Nebojácne a hlavne pravdivo informoval občanov, čitateľov Úderníka i poslu­cháčov závodného rozhlasu o aktuálnom dianí v súvislosti s okupáciou. Počas normalizácie v 70. rokoch bol označený za nepriateľa socializmu a spoločne s rodinou čelil domovým prehliadkam, prenasledovaniu, kontrolám a väzeniu. Zomrel predčasne, vo veku 47 rokov, ale jeho odvaha a statočnosť sa hlboko vryli do histórie nášho  mesta.

 

Božene Greguškovej, in memoriam

za športovú a trénerskú reprezentáciu mesta Partizánske, Slovenska a Československa v hádzanej a basketbale

Niekdajšia skvelá pivotka Iskry Partizánske patrí medzi najväčšie osobnosti československej hádzanej. Bola všestrannou športovkyňou, hrávala hádzanú, basketbal a venovala sa aj ľahkej atletike a gymnastike. V roku 1965 prišla do Partizánskeho, kde sa na jar nasledujúceho roku stala členkou hádzanárskeho družstva Iskra, ktoré viedol tréner František Popluhár. S neodmysliteľnou štvorkou na drese vydržala na poste pivotky dlhých šestnásť rokov. Jej výkony ju obliekli do reprezentačného dresu národného družstva junioriek i žien bývalej ČSSR. Počas hráčskej kariéry s Iskrou vyhrala Pohár víťazov pohárov, Československý pohár, dvakrát sa stala majstrom ligy, raz oslavovala druhé a raz tretie miesto. Po skončení hráčskej kariéry sa vydala na trénerskú dráhu, kde sa jej darilo rovnako úspešne. V Iskre sa venovala výchove mládeže a jej rukami prešli dve generácie dievčat. V roku 1989 získali pod jej vedením staršie žiačky titul Majstra Slovenska a na Majstrovstvách ČSSR skončili na striebornej priečke. O tri roky neskôr sa spolu so staršími dorastenkami tešila z titulov Majstra Slovenska i ČSSR. 

 

Ing. Jozefovi Mravíkovi

za dizajnérske a inovačné metódy, medzinárodnú obchodnú spoluprácu a rozvoj obuvníckeho priemyslu

Rodák zo Žitavian  po vysokoškolských štúdiách pracoval na generálnom riaditeľstve OGAKO ako odborný poradca generálneho riaditeľa, neskôr osem rokov, až do roku 1992 v ZDA, ako odborný asistent riaditeľa podniku. Následne  pôsobil na Ministerstve hospodárstva SR ako obchodný delegát  v Moskve, neskôr štyri roky na Generálnom konzuláte SR v Ruskej federácii – v Sankt Peterburgu. Od roku 2002 bol hlavným štátnym radcom Ministerstva hospodárstva SR pre medzinárodnú obchodnú spoluprácu. Od roku 2004 bol obchodným radcom Veľvyslanectva SR v Minsku, od roku 2009 do novembra 2011 pracoval na Veľvyslanectve SR v Káhire. Okrem toho pôsobil päť rokov ako externý učiteľ na Strednej priemyselnej škole v Partizánskom a päť rokov bol predsedom TJ Iskra Partizánske.  Jozef Mravík je navrhovateľom viacerých analytických a prognostických prác, napr. Rozvoj obuvníckeho priemyslu vo VHJ OGAKO, Marketing ruského trhu a zvýšenie exportnej schopnosti výrobnej spoločnosti JAS Bardejov, Navrhovateľ dizajnérskych a inovačných metód a postupov v siedmich inovačných radoch a stupňoch a v troch fázach výrobného procesu. 

 

Jozefovi Antlovi

za dlhoročné a viacnásobné bezpríspevkové darcovstvo krvi a za jeho propagáciu

Za darovanie krvi získal všetky ocenenia, ktoré sa získať dajú. Jozef Antl daruje krv už neuveriteľných 38 rokov, pričom krv, najvzácnejšiu tekutinu daroval 203 krát. Prvýkrát sa odhodlal k tomuto humánnemu činu počas základnej vojenskej služby, ako ani nie 20-ročný. Odvtedy krv daruje  pravidelne, stalo sa to pre neho postupom času záľubou a možnosťou urobiť niečo pre druhých. Neostal však iba pri samotnom osobnom darcovstve. Už počas svojho pracovného pôsobenia v Partizánskych strojárňach, š.p., neskôr a.s. sa snažil získať pre túto aktivitu aj svojich spolupracovníkov, dokonca aj úplne cudzích ľudí. Pamätné boli odbery v Bratislave, kedy cestou po dedinách priberali ich organizátori do autobusu ochotných ľudí darovať krv na záchranu životov. Za darcovstvo krvi dostal počas svojho života viacero ocenení. Okrem všetkých Janského plakiet si veľmi cení najmä ocenenie od Slovenského červeného kríža za obetavosť, humanitu a dobrovoľnú službu, ktoré mu odovzdal bývalý prezident SR Michal Kováč a neskôr aj Rudolf Schuster. Aj keď má Jozef Antl na svojom konte už 203 darovaní krvi, aj naďalej plánuje s darovaním krvi pokračovať, pokiaľ bude môcť.

 

Zenovi Malíkovi

za dlhoročný prínos v oblasti kultúrneho, umeleckého, duchovného a spoločenského života

Rodák z Dolného Ohaja, ktorý iba nedávno dovŕšil 90 rokov svojho plodného života, prišiel ako mladík do Baťovian, aby celý svoj produktívny život spojil s našim mestom. Vo fabrike patril medzi najlepších elektrikárov, návrhárov, konštruktérov. Dlhé roky pôsobil v Kostole Božského Srdca Ježišovho ako jediný organista. Byť organistom počas bývalého režimu, na to bol potrebný kus odvahy. Nadriadení mu to nejedenkrát vyčítali. Zeno Malík nikdy nezabúda pomáhať tam, kde treba, najmä v rámci rôznych aktivít farnosti. Aj jeho zásluhou pracujú vežové hodiny farského kostola na elektrický pohon. Okrem "organistovania" rozdával a naďalej rozdáva radosť a pozitívnu životnú energiu aj prostredníctvom veľkej záľuby, maľovania, ktoré ho sprevádza takmer celý život. Iba nedávno sme mali možnosť oboznámiť sa s prierezom jeho umeleckej tvorby na autorskej výstave jeho súborného diela v Dome kultúry Partizánske. Z jeho obrazov vyžaruje pozitívna energia, dobrá nálada, ktorá dodáva človeku pocit šťastia. Je vďačný za to, že môže plnohodnotne tvoriť aj v pokročilom veku a kvapkou tak obohatiť umelecký svet a ľuďom dávať kúsok zo seba.

 

Ing. Leopoldovi  Duchovičovi, CSc.

za prínos v oblasti vedy, techniky, výskumu a vývoja so zameraním na strojnotechnologické zariadenia

Rodák z Kolačna absolvoval vysokoškolské vzdelanie, v roku 1978, kedy promoval na VUT, Fakulte technologickej v Zlíne. V roku 1992 získal vedeckú hodnosť kandidát technických vied. Od r. 1964 pracoval deväť rokov v ZDA Partizánske ako technik – modelár koženej obuvi. Od r. 1974 začal pracovať vo výskumnom ústave ÚRKOP, kde prešiel rôznymi funkciami ako výskumný pracovník, vedúci odboru vývoja obuvi a galantérie, námestník pre výskum a vývoj a v rokoch 1990 až 2006 bol generálnym riaditeľom podniku. Bol predsedom Rady riaditeľov Centra pre rozvoj spracovateľského priemyslu. Od r. 2011 je znova členom predstavenstva VIPO a.s. Je autorom jedenástich vynálezov. Pod jeho vedením bola a.s. VIPO nositeľom 17 úloh výskumu a vývoja spolufinancovaných z verejných zdrojov. Riešené úlohy výskumu a vývoja boli zamerané na strojnotechnologické zariadenia na výrobu automobilových plášťov, zariadenia na opracovanie a montáž uhlíkových kef, ekologické lepidlá, gumárenskú chémiu a spracovanie gumárenských a koželužských odpadov. Za svoju výskumnú činnosť získal niekoľko ocenení. V roku 2003 mu bola udelená Cena ministra školstva SR za celoživotný prínos pri podpore rozvoja vedy a techniky v odvetviach gumárenského a spotrebného priemyslu a za koordináciu realizácie výsledkov výskumu v priemyselnej praxi. V roku 2006 mu bolo Zväzom priemyselných výskumných a vývojových organizácií udelené vyznamenanie za Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky.

 

Jozefovi Kopeckému

za dlhoročnú a obetavú prácu v školských službách

Rodák z Kapiniec prvýkrát prekročil bránu IZŠ na Obuvníckej ulici v roku 1971. Prijal ponuku vedenia školy a začal pracovať ako školník, kde zotrval dlhých 27 rokov. Zakrátko sa  stal  "dušou školy." Práca bola podľa jeho slov síce náročná, ale zaujímavá a on si ju rýchlo zamiloval. Učil deti ako nebyť ľahostajný k sebe, okoliu, spolužiakom a učiteľom. Nejedného šibala skrotil prívetivým slovom a presne mienená výčitka mala väčšiu váhu ako výchovné opatrenia. Nikdy sa nedokázal hnevať a jeho kultivovaný prejav v spojení s gentlemanským správaním sa stali vzorom pre mnohých absolventov školy. Pozná tri generácie Partizánčanov z Obuvníckej ulice. Aj dnes sa vracia do školy s otázkou, či nie je treba pomôcť. Škola bola a dodnes je jeho život.

 

RNDr. Stanislavovi  Harvančíkovi

za realizáciu a propagáciu ochrany prírody a krajiny a za fotografickú propagáciu z oblasti ornitológie a zoológie

Rodák z Partizánskeho po absolvovaní gymnázia vyštudoval na Prírodovedeckej  fakulte Univerzity Komenského  v Bratislave, odbor všeobecná biológia. Už ako žiak ZŠ vypreparoval prvé exponáty vtákov do školského kabinetu ZŠ a neskôr Gymnázia v Partizánskom, ktoré sú tam dodnes. Ako múzejník  zrealizoval aj množstvo výstav a uskutočnil nespočetné množstvo prednášok s diapozitívmi pre školy.  V rokoch 1983 až 2000 pracoval ako zoológ Tribečského múzea v Topoľčanoch. Tu  vybudoval pomerne rozsiahlu zbierku vtákov a cicavcov. Od roku 2001 je zamestnaný v Štátnej ochrane prírody SR na Správe chránenej krajinnej oblasti PONITRIE so sídlom v Nitre ako zoológ, kde sa venuje ochrane stavovcov (najmä vtákov a cicavcov so zameraním na orly, veľké druhy sokolov a šelmy). Je zakladajúcim členom Slovenskej ornitologickej spoločnosti a členom ďalších ochranárskych a vedeckých spoločností. Je považovaný za bezkonkurenčne najlepšieho fotografa vtáctva v rámci republiky. Dodnes má publikovaných asi 1000  článkov v rôznych periodikách a vydal 3 knihy:  Príbehy uja Stana s vtáčatami v lese – príbehy pre deti, Dravé vtáky Slovenska vo fotografii a Sovy Slovenska vo fotografii. Veľa  fotografií publikuje tiež v kalendároch a v knihách doma aj v zahraničí. V roku 2011 vydali spoločnú publikáciu s Ing. Radimírom Siklienkom, PhD. v edícii Prírodné krásy Slovenska: Živočíchy.

 

MUDr. Edmundovi  Cvikovi

za dlhoročný obetavý a ľudský prístup v oblasti zdravotníctva

Takmer celý život rodáka z Nitrianskeho Hrádku v okrese Nové Zámky je spätý s mestom Partizánske. Dlhoročný lekár – obvodný a tzv. rodinný lekár, ktorý sa zodpovedne staral i dodnes stará, koľko sily dovolia, o svojich pacientov hlavne zo starého mesta a Šimonovian. Nie je len uznávaným lekárom – „obvoďákom“,  ale jeho profesijný život je spojený i s Hádzanárskym klubom v Partizánskom. Roky pôsobil na lavičke ako lekár našich hádzanárok. Jeho prístup k pacientom, nezištná ochota vždy poradiť a pomôcť ho radí k  významným osobnostiam v oblasti zdravotníctva v našom meste i  regióne. Okrem zdravotníctva sa angažoval aj vo verejno-spoločenskom živote mesta Partizánske. Šesť volebných období pôsobil ako poslanec a predseda sociálnej komisie v našom meste.

 

Štefanovi Orságovi

za rozvoj amatérskeho divadla v meste Partizánske, v Slovenskej republike a v zahraničí

Rodák z Partizánskeho je absolventom Chemicko-technologickej fakulty SVŠT v Bratislave, v súčasnosti starobný dôchodca s trvalým pobytom v Prievidzi. V rokoch 1969 až 1974 bol členom Internátneho rozhlasového štúdia Mladá garda - moderátor, tvorca zábavných relácií, v marci 1974 spoluzakladal divadielka MI v Bratislave, kde zároveň pôsobil ako herec i režisér. Po absolvovaní ročnej základnej vojenskej služby sa vrátil do Partizánskeho, kde bol pri obnove Divadelného súboru R. Jašíka. V rokoch 1977 až 1980 naštudoval  inscenácie: Scapinove šibalstvá, Ženích z Paríža a Mirandolína. V roku 1979 sa podieľal na vytvorení skupiny so zameraním na malé javiskové formy – vznikli 2 inscenácie: Svetu mier a Emc2, s ktorými súbor dosiahol celoslovenské uznania, aj individuálne. Od roku 1982 až do súčasnosti je členom Divadla A v Prievidzi, kde sa aktívne podieľal na vzniku viac ako 40 inscenácií, na 8 aj režijne, za čo získall viacero ocenení na krajských a celoštátnych prehliadkach. V roku 2009 bol vyznamenaný  najvyšším ocenením, aké môže získať amatérsky herec na Slovensku.  Získal Cenu Jozefa Krónera za celoživotný prínos v oblasti amatérskeho divadla. S inscenáciami súboru A Prievidza účinkoval na doskách všetkých profesionálnych divadiel na Slovensku - dvakrát v SND, viackrát v RND. Svoje herecké majstrovstvo  predstavil aj divákom v zahraničí.

           

Stanislavovi Husárovi 

za osobitný prínos v duchovnej,  humanitárnej, spoločenskej a charitatívnej oblasti

Pochádza z Trenčianskej Turnej. Po štúdiu na strojníckej priemyslovke a získaní viacerých odborností v strojárstve, sa zamestnal v TOS Trenčín. V roku 1974 sa presťahoval do nášho mesta a pracoval v Kovopodniku Topoľčany, prevádzka Veľké Bielice až do roku 1991, kedy bola táto prevádzka v rámci reštitúcií zrušená. V tom čase sa začala pri farskej pastoračnej rade,  ktorej  bol členom, rozvíjať myšlienka založenia farskej charity na pomoc ľuďom, ktorí sa v dostali do hmotnej či sociálnej núdze. Stal sa prvým vedúcim farskej charity v našom meste a neskôr bol pri vzniku Charis centra Sv. Vincenta. Svoju činnosť zamerali na chudobných, chorých, starých, ľudí bez domova, prichádzajúcich z väzenia. Je predsedom Klubu kresťanských seniorov v Partizánskom a v rámci neho sa zapojili do medzinárodného projektu „EVARS", čo v krátkosti znamená pomoc seniorov, ktorí chcú a môžu pomáhať tým seniorom, ktorí sa dostali do zdravotnej či sociálnej núdze. Tieto myšlienky prenáša do každodenného života pri zabezpečovaní nákupov, vybavení u lekára, donáške liekov, odvozu do kostola pre tých seniorov, ktorí ho o to požiadajú.  Bol pri zrode vybudovania Krížovej cesty Povýšenia sv. Kríža v našom meste. Angažoval sa aj vo verejno-spoločenskom živote. V rokoch 1990 až 1994 pôsobil ako poslanec mestského zastupiteľstva a člen sociálnej a bytovej komisie, a taktiež po vzniku samosprávnych krajov bol členom sociálnej komisie pri VÚC Trenčín.


 

dnes je: 26.5.2019

meniny má: Dušan

webygroup
English version
ÚvodÚvodná stránka